Ján BOCATIUS

(1569 – 1621)

Na prelome 16. a 17. storočia žil v Košiciach známy literát, pedagóg, historik a diplomat Ján Bocatius. Narodil sa v rodine obchodníka, pravde­podobne v roku 1569 v obci Wetzschau (Lužické Srbsko).

Mladé roky trávil na štúdiách v susednom Sasku. Neskôr opúšťa svoju vlasť a prichádza do Uhorska. Nejaký čas pobudol v Banskej Štiavnici a v roku 1594 prichádza do Prešova, aby tam viedol tamojšie Kolégium. V roku 1596 sa stal magistrom na Wittenberskej univerzite. Popri pedagogickej činnosti sa venoval písaniu poézie. Rudolf II. mu udelil titul “poeta laureatus ceasareus” a v roku 1598 ho povýšil do šľachtického stavu. Jána Bocatia, tiež často nazývali aj “korunovaným básnikom”.

Do Košíc prišiel v roku 1599, na pozvanie magistrátu, aby viedol mestskú školu. Dobový pisár ho zaevidoval ako nemeckého meš­ťana. S manželkou Alžbetou býval v dome na Mäsiarskej ulici, ktorý dnes už neexistuje. Obyvatelia Košíc si ho obľúbili a vážili. Najprv si ho zvolili za radcu a v rokoch 1603-1604 za richtára mesta.

V týchto rokoch sa mesto dostalo do víru prvého protihabsburgského povstania. 6. januára 1604 Ján Bocatius musel na cisárov príkaz odovzdať Dóm sv. Alžbety, sídlo kapituly, cisárskemu dôstojníkovi Jánovi Jakubovi Barbianovi. Po vypuknutí Bocskayovho povstania, mesto podporilo povstalcov a 11. novembra 1604 Bocatius privítal Štefana Bocskaya v Košiciach. V roku 1606 bol ako podozrivá osoba zatknutý a vydaný Rudolfovi II. Ten ho odsúdil na doživotné väzenie. Päť rokov bol väznený na Hradčanoch. Po návrate do Košíc mu mesto opäť ponúklo úrad richtára. Bocatius však ponuku neprijal a vrátil sa k pedagogickej činnosti.

V roku 1618 sa stal tajným radcom, historikom a knihovníkom Gabriela Bethlena. Žil v sedmohradskom Gyulafehérváre (dnešná Alba Iulia v Rumunsku). Vo funkcii diplomata navštívil mnoho panovníckych dvorov a na jednej z ciest, 31. októbra 1621, v Uhorskom Brode zomrel.

Z tvorby Jána Bocatia

Svoj básnický talent uplatnil najmä v zbierke Hungaridos libri poematum V (Päť kníh uhorských básní), ktorú napísal v roku 1599.

V jeho tvorbe sú bohato zastúpené epigramy, pre ktoré mu boli vzorom epigramy rímskeho básnika Martiala.

K najvyspelejším žánrom v Bocatiovej poézii patrí ľúbostná lyrika, ktorú reprezentuje cyklus básní o Rubelle (Červenolícej) a o Elsule (Alžbete). Básne o Rubelle majú výrazne erotický ráz a zobrazujú celý priebeh básnikovej lásky od zaľúbenia až k rozchodu.

Bocatius písal aj neadresnú ľúbostnú lyriku (De sese – O sebe). Niektoré jeho básne majú dialekticko – reflexívny ráz.

PÄŤ KNÍH UHORSKÝCH BÁSNÍ

Svojej Rubelle

Kedy ten nastane deň, čo milujúcich sa spojí,
moja Rubella sladká, kedy ten nastane deň?

Vo všetko dúfam, nič neskytám. Život môj srdiečko moje,
čo žiadam, dávam i visím, to mi daj, prijmi a príď.

Ty ma jediná môžeš zahubiť, vrátiť mi život.
Usmrtí tvoja tvár, ach, alebo oživí mňa?

Jedlo, kvet, priazeň, sláva, pokoj, med, radosť i nebo,
Ustúpte! Bocatiovi Rubella páči sa len.

Jediná nôcka je pre milencov milšia ako tisíc dní

Prečo prevýši tisíc dní – pýtaš sa – jediná nôcka?

Nôcka dáva, čo hádam tisíc dní nemôže dať.
Tisíc dní iba hry, jedna, hľa, nôcka pôžitok dáva!

Nôcka nech jedna je moja. Zbohom buď tisíc hoc dní!

Cestovanie

Tých, čo v otcovských hniezdach trčia, nečaká sláva,
jednostaj doma čupí trúchlivý truľo a trúp.
K najvyšším Alpám chvály a pocty zaletí len ten,
kto si z otcovskej zeme premúdro vyletí von.

In: Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva 2.
Renesancia a humanizmus, Bratislava, Tatran, 1985